danina

Len nedávno som objavila blogy. Teda vedela som, že existujú, už sa nejaký ten rok hrabem v internete.. Ale až donedávna som ich ignorovala, veď mňa predsa nezaujímajú nejaké názory obyčajných ľudí. Až potom, čo som si zopár článkov prečítala, uvedomila som si, že aj ja mám chuť nejaký článok napísať, len som o tom nevedela. Alebo, lepšie povedané, ani som na to nepomyslela, veď sa hanbím a aj tak, koho by mali zaujímať moje výlevy.
Mám veľa kamarátov, s ktorými udržujem len elektronický kontakt. Všetci sú kdesi rozutekaní. Dokonca aj s ľudmi, ku ktorým nemám ďaleko si častejšie píšem maliy namiesto osobného kontaktu. Veď takto funguje naša generácia. Na jednej strane super, veď spolu môžme byť v kontakte. Na druhej strane, sme tak strašne pohodlní, že sa nám už nechce ani tie maily písať.
Povedala som si OK, urobím prvý krok. Napísala som spústu mailov kamarátom, takým ktorých som nekontaktovala aj viac ako rok, aj takým s ktorými v nejakom sporadickom kontakte som. Myslíte, že mi odpísali? Dnes má každý toľko práce a tak málo voľného času. Alebo sa každý vyhovára. Tiež som to zvykla robiť. Až kým som si neuvedomila, že mám ten svoj čas zle usporiadaný a že som lenivá. Snažím sa mať dosť času stále odpísať na mail a na všetko, čo chcem stihnúť. Niekedy je to ťažké, ale keď sa chce, tak sa dá. Len prečo tak málo ľudí chce? Je mi z toho trochu smutno...
V podstate nechcem tak veľa, len niekomu napísať, ako sa mi darí a zistiť, ako sa darí tomu na druhej strane. Blogy sú fajn, môžem napísať ako sa mám, ako mi je.. Len tá druhá strana mi chýba..